Z Viedne do Paríža...

Na letisko vo Schwechate sme sa doviezli autom. Deň pred tým sme sa cez internet nacheckovali, takže sme mali už aj vybraté miesta v lietadle.
Mali sme tri hodiny pred začiatkom odletu, a tak sme sa začali prechádzať po letisku. Viedenské letisko pravdepodobne všetci poznáte, pretože pre mnohých z nás je to východiskový bod. Najmladší z nás bol očarený lietadlami, keďže sa nádherne dali sledovať štartovacie a pristávacie rolujúce lietadla. V tom čase sa na letisku až tak veľa lietadiel nenachádzalo, samozrejmosťou bolo pár mašín z Austrian Airliners. Ale bolo tam aj pár exotických kúskov, A319 Qatar, B737 Egypt Air, B767 Eva Air.
Vyskúšali sme aj miestnu pohostinnosť v jednom z početných snackbarov a tak sme ani nepostrehli, ako rýchlo nám uplynul čas a už sme sa aj radili do radu pred našim gatom. Keďže sme chceli v Paríži stihnúť posledný autobus hromadnej dopravy na miesto nášho určenia, mali sme so sebou len príručné batohy. Neuvedomili sme si jeden fakt, že aj v EÚ začali platiť na vnútroštátnych letoch priblblé americké predpisy o zákaze nosenia na palubu vlastné nápoje a hygienické potreby s obsahom nad 100ml. A tak sme prišli na rad. Ako prvý som šiel ja, ale ja som našťastie tieto veci u seba nemal. Ako druhý išiel najmladší z nás, ktorý samozrejme mal vo vaku vodu s obsahom 500ml a pani z kontroly mu to chcela zahodiť, no pozrela sa jedným okom naňho a s „pochopením“ v očiach mu to vrátila naspäť. Tým si samozrejme zvyšné „pochopenie“ pre nás vyčerpala a dostala sa na rad tretia z nás, pre ktorú nemala žiadne pochopenie a ten istý typ fľaše s tým istým typom obsahu skončil v smetnom koši. To ale nebol koniec. Posledná z nás mala vo svojom batohu väčšinu hygienických potrieb. Dostala sa na rad, pani z ochranky jej otvorila batoh, zámerne v ňom začala hľadať hygienické vrecko, s nedočkavou nedočkavosťou začala celý obsah postupne hádzať do smetného koša. Na moju miernu otázku, prečo sa správa tak čudne a že sme v EÚ a nie v USA, mi odpovedala, že toto všetko sú zakázané prostriedky, ktoré nie je možné zobrať so sebou na palubu lietadla. Oznámila mi, že je to nariadenie európskeho komisára a ona proti tomu nič nezmôže, len si robí svoju povinnosť. Osobne si myslím, keďže sa jednalo o všetko nové neotvorené veci, že tie povinnosti si plnila až prílišnou horlivosťou. Najväčším prekvapením pre nás bolo, že keď sme sa dostali do vnútra gatu, bol tam nápojový automat, v ktorom sa predával presne ten istý fľašový nápoj, ktorý nám vyhodila, ako nepovolený. Po tomto zistení som si ju k sebe zavolal, a spýtal som sa jej, aký je rozdiel medzi týmto nápojom v automate a nápojom, ktorý nám vyhodila. Pokrčila ramenami a povedala, že si plnila len svoju povinnosť. Pri tejto príležitosti sa chcem spýtať, či mi môže niekto z vás poradiť E-mailovú adresu nejakej inštitúcie, alebo niečoho iného, kde je možné podať námietku, proti takémuto európskemu rozhodnutiu.
Okrem tohto nepríjemného začiatku našej cesty nás „postihlo“ ešte ďalšie a to, že nad Schwechatom sa spustila búrka, ktorá spôsobila meškanie každého letu 30minút. S oneskorením sme teda začali nastupovať do lietadla. My sme cestovali ekonomickou triedou, ale rozdiel oproti obchodnej triede nebol v typoch sedadiel žiaden. „Obchodná“ trieda mala len neobsadené stredné sedadlá, čo si myslím za ten príplatok nestojí. Po usadení sa na našich označeniach začala klasická predletová inštruktáž a po rýchlom rolovaní sme vzlietli. Keďže nás let bol v kooperácii s Air France, lietadlo bolo plne obsadené.
Približne po pätnástich minútach letu začali letušiaci rozdávať občerstvenie vo forme sendviča plneného syrom a zeleninovou oblohou s kelímkom pudingu. Bolo to celkom chutné- trom zo štyroch nám to chutilo a v tomto smere to hodnotíme ako pozitívum. Nebol problém si vypýtať dodatočný nápoj, a letušky boli veľmi ochotné, dokonca najmladšiemu z nás (10 ročný) dali ako pozornosť spoločnosti (inými slovami REKLAMA) želé cukríky a Austrian Airliners hracie karty. Let bol príjemný, počas ktorého nám premietali vtipné gagy. 30 minút pred pristátím sme začali klesať a na moje veľké prekvapenie sme pred pristátím urobili okruh nad letiskom, kde sme si mohli pozrieť z výšky celý areál. Vďaka meškaniu, a aj napriek tomu, že sme mali príručné batohy, sme nestihli náš posledný autobus z pred D terminálu. Nezostávalo nám nič iné, ako ísť do našej cieľovej destinácie taxíkom a na naše prekvapenie, nie každý Francúz pracujúci v blízkosti letiska Paríž CDG a poskytujúci služby, ovláda angličtinu. Nakoniec sa nám podarilo taxík zohnať a keďže sme boli štyria, jeden z nás (samozrejme ja) šiel dopredu. Na svoje veľké prekvapenie pod nohami sa mi „kutálala“ baseballová pálka. Našťastie po začiatočných pocitoch neistoty, ktoré trvali celú cestu (45 minút) nás taxikár po menšom blúdení doviedol do cieľa a bol taký slušný, že si sám sebe blúdenie priznal a zapýtal menšiu sumu, ako ukazoval taxameter.


autor: jsbs
dátum: 31.7.2009
počet zobrazení: 158472

Diskusia k reportu [2] | Na zoznam reportov | Na začiatok